Keď v týchto týždňoch sledujeme dramatické vyvrcholenie Brexitu, tlačí sa na jazyk otázka, ako je možné, že pre väčšinu obyvateľov tak veľkej a mocnej krajiny ako je Veľká Británia, je výhodnejšie byť mimo EU ako v nej. Asi niet väčšieho symbolu, čo sa odohralo v Európe po tridsiatich rokoch od pádu komunizmu. Nič tak nezobrazuje zostupnú trajektóriu od eufórie k bezmocnosti a beznádeji.
Fukuyama hovoril po páde komunizmu o konci dejín. Prišiel s tvrdením, že liberálna demokracia už zvíťazila a tam, kde náhodou nie, je to len otázka času a techniky. Migračná kríza a brexit ukazujú iný signál: hranice už nie sú znamením slobody, ale hrozbou. Ak sa liberálna demokracia spája s otvorenosťou, tak brexit sa dá pokojne interpretovať ako prejav nedôvery v otvorenú spoločnosť.
Bulharský politológ I. Krastev poznamenáva, že naša situácia sa podobá tej na prelome 19. a 20. storočia, kedy všetci verili v pokrok (mimochodom, o zlyhaní tejto tézy píše výborne Benedikt XVI. v Spe salvi). Prvá svetová vojna zasadila tejto viere smrteľnú ranu. Slepá dôvera vo vedecko technický pokrok, ktorý bude riešením všetkých veľkých problémov, očakávanie dovŕšenie víťazstva rozumu, to všetko sa ukázalo ako ilúzia. Technológie nemenia automaticky k lepšiemu mravy ani ľudské duše.
Kresťanský koncept dejín je iný. Svoju nádej nevkladáme ani do technického a spoločenského pokroku, ani do liberálnej demokracie. Veríme, že Boh tento svet stvoril, neustále je v dejinách prítomný a do nich zasahuje. Rovnako veríme, že cieľom našich „osobných dejín“ je stretnutie s Pánom vo večnosti. To neznamená, že sa o život nemáme zaujímať, zlepšovať ho a podporovať také usporiadanie, ktoré zabezpečuje náboženskú slobodu, zachovávanie ľudských práv a slobôd a spoločenský blahobyt.
Za brexitom cítiť stratu nádeje v európsky projekt. Stratu dôvery v presvedčenie, že európsky politický model je výnimočný a hoden nasledovania. Toto má prirodzene dozvuky v jednotlivých krajinách, Slovensko nie je výnimkou. Populizmus a nacionalizmus nie sú odpoveďou na chýbajúcu nádej, len prejavom strachu a vzbury. Chýbajúca nádej je však všeobecným javom, takmer prehliadaným, a najhoršie je, že politický mainstream na tento deficit nedokáže odpovedať.
Skúsenosti hovoria, že pokrok vojne nezabráni a spoločenský systém, akokoľvek zdanlivo neotrasiteľný, sa môže zmeniť rýchlejšie ako si myslíme (spomeňme si na pád komunizmu).
Ak máme budovať spoločnosť, kde budeme bratmi a sestrami, ktorí s nádejou hľadia do budúcnosti, potrebujeme viac veriť v Boha (objaviť vieru v Boha).
Mám vážne obavy, že Európa už nemá vnútorné zdroje, aby dokázala zabrániť ďalšej fragmentácii. A stále sme príliš pohodlní a sebaistí, aby sme sa obrátili k tomu jedinému Prameňu.
Líbí se vám tento článek? Podpořte fungování novinAbychom mohli vytvářet obsah, který čtete zdarma, spoléháme na dary od našich štědrých čtenářů, jako jste Vy.
Rádi byste nám pomohli pokračovat v této misi a měli tak možnost se na ní spolu s námi.
Autor: Anton Ziolkovský je vicekancelár a hovorca Trnavskej arcidiecézy Datum: 10. září 2019 Foto: Pixabay – Londýn, ilustrační