Maroš Ševčovič, bol možno dobrým eurokomisárom, to posúdiť neviem, každopádne je zlým hercom – to dnes môže posúdiť každý. Nedarí sa mu; jeho kreáciám chýba elementárna hodnovernosť, a tá je pre herca podstatná.
Treba uznať, že rola, na ktorú sa podujal je takpovediac nadľudská. Ani naši najlepší herci by to nedali. Hrať naraz dve protikladné postavy, to by pri všetkej vynaliezavosti nezvládol ani Lasica a Satinský, a tí vedeli zahrať Lomnický štít i obložený chlebík. Maroš Ševčoviť sa totiž pod ťarchou štátnickej zodpovednosti rozhodol predstúpiť pred voliča naraz v roli európskeho diplomata, i v roli antisystémového hrdinu. Ako si udržať tvár profesionála s hviezdnou kariérou, plnou zásluh o integráciu Slovenska do západných štruktúr, a zároveň ukázať svetu patetickú tvár hrdinu bojujúceho proti hrozbe skazeného západu?
Situácia je pre neho o to ťažšia, že na Jánošíkovské telo si navliekol dres Smeru. O miesto prezidenta sa uchádza preto, aby hájil systém, v ktorom sa najvyššia vládna moc prepojila s oligarchami a organizovaným zločinom. K tomu zúfalému predstaveniu sa odhodlal v čase, keď Baštrnák sedí za mrežami a systémom donedávna chránený Marián Kočner, s bohorovnou imunitou, je obvinený z vraždy Jána a Martiny.
Nečudo, že jeho energický nástup, na uprázdnené miesto protagonistu Kuffovho ťaženia proti zlu z Istambulu, pôsobí rozpačito. Harabinova postavička v tej roli pôsobila komicky i hrozivo, Ševčovič pôsobí iba trápne. Kým Kotlebovi sme jeho Tisovské: „Za Boha a za národ“ verili, kto uverí tomu Ševčovičovmu?
A je tu i ďalší nevídaný úkaz. Oprávnene by mohol vyvolať záujem psychológov náboženstva. Už po druhý raz sme na Slovensku svedkami náhlej konverzie bývalého komunistu na nefalšovaného slovenského kresťana. Najprv sa táto podivuhodná premena prihodila Róbertovi Ficovi, teraz prekvapila Maroša Ševčoviča. Je pozoruhodné, že roky neuvedomená, takpovediac latentná viera u oboch konvertitov prepukla pod ťarchou prezidentskej kampane.
Kandidatúra na prezidenta, ako efektívny nástroj misie? Je pravda, že títo konvertiti si len ťažkopádne osvojujú bohatstvo kresťanskej tradície. Maroš Ševčovič si z dekalógu pamätá iba päť prikázaní. Pritom jedným z nich je ťažký hriech, teda jedenáste prikázanie, ktorého umným autorom je biskup Orosch. V preklade do civilnej reči znamená: Voliť Zuzanu Čaputovú, či dokonca Ferka Mikloška.
Nuž divák ja zmätený, nech robí čo robí, za tými maskami nenachádza nič, iba postavu bez tváre, bábku ktorej povrázky poťahujú aktéri za kulisami. Maroš to má ťažké. Proti jeho maske stojí žena s odhalenou tvárou. Nekalkuluje, všetko vsadila na priamočiaru úprimnosť. Tú tvar poznám roky, po všetky tie roky sa nezmenila. Nikdy som na nej nevidel žiadnu masku.
Taká bola pred rokmi, keď sme sa rozprávali o tom, ako žiť svoj život pravdivo v Bohu. Taká bola, keď sme sa stretali pri jej húževnatom boji proti pezinskej skládke. Nuž proti sebe stoja úprimnosť a maska. I keď Maroš Ševčovič sa pri všetkej svojej opatrnosti jedného vyznania predsa len dopustil: „Nebudem bojovať proti zlu“, oznámil nám s odzbrojujúcou úprimnosťou. Kto by mu nerozumel.
Áno, Zuzana dnes stojí proti tomu istému zlu, proti ktorému stála v kauze pezinskej skládky. Bol tam Kočner i ďalší smerácki chránenci, bol tam i Róbet Fico. Organizátorov protestných mítingov Fico nazval zmanipulovanými bábkami. O Šorošovi vtedy ešte reč nebola. Proti tomu zlu Maroš Ševčovič pochopiteľne bojovať nebude, postavil sa totiž na jeho stranu.
Líbí se vám tento článek? Podpořte fungování novinAbychom mohli vytvářet obsah, který čtete zdarma, spoléháme na dary od našich štědrých čtenářů, jako jste Vy.
Rádi byste nám pomohli pokračovat v této misi a měli tak možnost se na ní spolu s námi.
Autor je teológ a publicista Foto: screenshot YouTube Čaputová a Šefčovič