„Milujem Ježiša, no cirkev nie.“ Takto znie zdanilo neustále sa stupňujúci výkrik našej generácie.
Mnohí z nás sa vieme obzrieť za obdobím v našom živote, kedy nás špecifickí ľudia v cirkvi a niekedy v mene cirkvi, zranili. Tieto zranenia sú niekedy veľmi hlboké, aj keď môžu byť spôsobené niečím takým drobným, ako tým, že o nás niekto šíril reči, no inokedy môžu byť tieto zranenia spôsobené niečím skutočne veľkým — či už ide o fyzické, sexuálne alebo emocionálne zneužívanie. Kvôli tomu často nevidíme cirkev ako nádhernú, naopak, stáva sa nám odpornou. Vyznávame, že milujeme Ježiša a túžime ho verne nasledovať, no naša láska k cirkvi ochladla a cítime sa od nej vzdialení.
Je však nemožné milovať Ježiša a nemilovať cirkev. Nehovorím o tom, že musíme milovať organizačné štruktúry či programy, ale cirkev ako takú, pretože je Božím ľudom a nevestou Kristovou.
Cirkev — ktorá bola stvorená Bohom, vykúpená Ježišom a zmocnená Svätým Duchom — existuje, aby reflektovala Božiu neopísateľnú lásku. Naučme sa vidieť za metodológiu a štruktúru a pozerajme sa na večnú krásu cirkvi.
Aby sme mohli zabojovať s nedostatkom obdivu k cirkvi, chcem nás postaviť pred výzvu, aby sme sa pozerali na cirkev inak, ako sme to robili doteraz — pohľadom ženícha.
Ježiš miluje cirkev
Keď sa John Gill, anglický baptistický kazateľ z 18. storočia, zamýšľal nad Veľpiesňou 1:15: „Ach, krásna si, priateľka moja, aká si krásna,“ napísal: „Toto sú Kristove slová, v ktorých obdivuje krásu cirkvi, vyjadruje jej svoju veľkú náklonnosť, to, ako si ju váži, ako ju obdivuje a miluje.“ Gill interpretuje Šalamúnove slová ako silné alegorické zobrazenie lásky, jednoty a vzťahu, ktorý existuje medzi Ježišom Kristom a jeho nevestou, cirkvou. Vo Veľpiesni 1 ženích zameria svoju večnú pozornosť na nevestu a hovorí o nej, že je „krásna“.
Aké to asi je, keď niekoho obdivuje bezhriešny Syn Boží? Namiesto obdivu by sme si my možno predstavovali, že poukáže na jej zlyhania, nedokonalosti a hrôzostrašnosť jej hriechu, ktorý často špiní jej oblečenie. On to predsa všetko vidí, nie? Či nevie o všetkých tých zraneniach, ktoré ľudia v nej často spôsobujú? Nevidí akú bolesť ľudia v nej niekedy spôsobujú iným?
No rovnako ako ženích nemá oči pre nič iné ako pre krásu svojej nevesty, Kristus nás pozýva, aby sme náš pohľad namierili rovnakým smerom ako on. Hovorí nám: „Hľa!“ Niečo na jej kráse nás má naplniť úžasom, bázňou a údivom. Je to ešte neuveriteľnejšie, keď si uvedomíme, že cirkev tvoria hriešnici. Hoci im už je odpustené, stále sú to hriešnici. Vo jej vlastných očiach je cirkev plná škvŕn a nedokonalostí a niekedy je skutočne odporná na pohľad. Apoštol Pavol hovorí, že až na konci vekov bude cirkev zjavená Kristovi vo svojej „sláve, na ktorej niet poškvrny ani vrásky, ani nič podobné“ (Ef 5:27). No Kristus chce, aby sme hľadeli na jeho nevestu tu a teraz, nie aby sme ju uctievali, ale aby sme boli užasnutí a zasiahnutí zázrakom jeho lásky a obety, ktorú za ňu priniesol.
Kristus sa na cirkev pozerá skrze optikou vlastného kríža — zaostrenou na krv, spravodlivosť, odpustenie, zjednotenie, ospravedlnenie, obnovu a milosť. Nie hriešnici robia cirkev krásnou; to Kristov kríž ju robí krásnou. Nie naše skutky, ale jeho obetavá, bezhriešna krv, vyliata za nás robí náš plášť bielym ako sneh. Krása cirkvi je tvorená zvnútra vďaka ospravedlneniu a zvonku vďaka posväcovaniu. Od momentu druhého narodenia po bod, kedy bude zjavená v sláve, to nie sú ľudia, ktorí ju robia krásnou, ale robí to Kristova spravodlivosť.
Ježiš zachraňuje svoju cirkev
Kristova láska k jeho cirkvi je najviac viditeľná v tom, že sa stal jej Spasiteľom.
Grécke slovo, ktoré prekladáme ako „Spasiteľ“ znamená „ten, ktorý zachováva alebo zachraňuje pred prirodzeným nebezpečenstvom či nešťastiami.“ Nesie v sebe myšlienku záchrany od zla, no aj zachovávania. Spasiteľ je záchranca aj ochranca. Vo svojom proroctve o Mesiášovi, Zachariáš potvrdzuje, že pomazaný nás zachráni „z rúk našich nepriateľov“ (Lk 1:74).
Kto sú naši nepriatelia a prečo potrebujeme záchranu?
Potrebujeme záchranu od nášho hriechu, Božieho hnevu za náš hriech a od smrti, ktorá je následkom nášho hriechu. Prorok hovorí: „Sú to vaše viny, čo sa stali prekážkou medzi vami a vaším Bohom, a vaše hriechy zakryli jeho tvár pred vami, takže nepočuje“ (Iz 59:2). Boh je taký svätý, že sa nemôže na hriech pozerať, nemôže s ním súhlasiť a nemôže vo svojej prítomnosti prijímať hriešne bytosti (Hab 1:13).
Pavol jasne hovorí, že dôsledkom hriechu je smrť (Rim 6:23). „Lebo všetkci zhrešili a nemajú slávu Božiu“ (Rim 3:23). Pavol lamentuje: „ Ja biedny človek! Kto ma vytrhne z tohto tela smrti?“ (Rim 7:24). Na túto svoju otázku odpovedá v 1. Tesaloničanom 1:10: „Ježiš, ktorý nás vyslobodzuje od budúceho hnevu.“
V Lukášovi 15:1–7, Ježiš hovorí podobenstvo o pastierovi, ktorý opustil svoje stádo a išiel hľadať jednu stratenú ovečku. Ježiš je pastier, ktorý zachraňuje svoju nevestu z hriešnych okov smrti. Ježiš je ten, ktorý vyslobodzuje svoju nevestu od Božieho svätého hnevu na hriech. On je naším Spasiteľom a miestom, kde sa táto úžasná záchranná práca udiala, je jeho kríž a prázdny hrob. Cirkev sa s týmto krížom a hrobom identifikuje, pretože sú aj jej krížom a hrobom.
Ježiš však nielen neospravedlňuje náš hriech a netvrdí, že jeho následky nemajú váhu. Kristus a jeho nevesta sú tak intímne prepojení, že sa navzájom spájajú v smrti a vzkriesení. Hriešnici prichádzajú ku Kristovmu krížu a vierou prijímajú odplatu za ich hriech — smrť. Nezomierame fyzicky, ale zomierame smrť, ktorá sa od nás vyžaduje skrze Krista, ktorý zomrel namiesto nás, keď na seba zobral nekonečný hnev svojho Otca. Kvôli nášmu hriechu, to čo od nás Boh požaduje, plne zaplatil náš milovaný Pán Ježiš Kristus.
Kríž a krv, ktorá po ňom tiekla, telo, ktoré na ňom viselo a zápach smrti sa stávajú epicentrom očistenia pre hriešnikov, miestom, keď sa Kristus s láskou zahľadí na svoju milovanú nevestu a vyhlasuje: „Moja milovaná… si krásna“ (Vľp 1:15).
Hrob a jeho zázračná sila, poskladané pohrebné plátno a nebeské zasľúbenia sa stáva rovnakou silou, ktorá mŕtvych hriešnikov vyslobodzuje z otroctva hriechu a oživuje ich k novému životu v Kristovi.
Keď Ježiš zomrel na kríži, zomreli sme na ňom aj my.
Keď Ježiš vstal z mŕtvych, boli sme vzkriesení aj my.
Táto prekrásna jednota je taká pevná a večná, že teraz sme dokonca prijatí do vzťahu večnej lásky medzi Otcom a Synom skrze Ducha. Tá istá láska, ktorá neprestajne plynie medzi Otcom a Synom teraz priamo plynie aj k jeho neveste, cirkvi.
Ježiš je Spasiteľ hodný všetkej slávy vďaka jeho jednote vo svojej podstate aj vo svojej láske so svojim Otcom, aj vďaka jednote vo svojej podstate aj vo svojej láske so svojou nevestou. Je s ňou zjednotený, keď do neho ona vloží všetku svoju dôveru a on stáva základom jej záchrany a vykúpenia. Ženích berie smrť na seba a ponúka svoje záslužné dielo zadarmo svojej neveste, aby mohla byť prijatá do jeho slávneho príbytku, cirkvi.
Vidíte teda, že oddeliť Krista od jeho cirkvi by bolo ako hovoriť telu, aby fungovalo bez hlavy. Tieto dve časti sú neoddeliteľne spojené krížom a vzkriesením. Preto, milovať Ježiša znamená milovať aj nevestu, ktorú on miluje. Milovať Ježiša znamená uvedomiť si, že sme hriešnici rovnako ako všetci ostatní, ktorí patria do cirkvi a Kristus — skrze prítomnosť svojho Ducha svätého — nás všetkých postupne premieňa, aby sme boli viac podobní Ježišovi.
Už si to s cirkvou vzdal? Presuň svoj pohľad od svojich zranení a sklamaní a pozri sa na cirkev Kristovými očami. Hľaď na ňu tak, ako sa na ňu pozeral on, keď bol ochotný zomrieť namiesto nej a vstať z mŕtvych, aby aj ona mohla mať večný život. Keď takto uvidíš cirkev — nie pre to, čo robí, ale pre koho existuje — možno časom tiež vyznáš: „Si krásna.“
Autor: Dustin Benge. ČLÁNOK PREBRATÝ Z: SPOLOCENSTVOEVANJELIA.SK Foto: Wikimedia Commons – ilustrační
