Mesiac december je známy dvomi sviatkami: židovskou Chanukou a kresťanskými Vianocami. Ich časová blízkosť priam vnucuje otázky po ich vzťahu. Ide o celkom nezávislé sviatky, ktorých časová blízkosť je náhodná alebo jestvuje medzi nimi určitý súvis? Ak áno, aký majú charakter?
Z amerických médií v tomto období môžeme počuť prianie: „Merry Christmas and Happy Chanukah“. Globalizmus, náboženský synkretizmus a komercionalizmus priniesol taký fenomén ako sú „chanukové stromčeky“ – vianočné stromčeky s modrou stuhou a šesťcípou Dávidovou hviezdou. Chanukové sviatky však nie sú „židovskými Vianocami“. Každý z týchto sviatkov má svoj vlastný historický a duchovný obsah. Túto skutočnosť veľmi dobre vyjadruje postavenie oboch sviatkov v kalendári. Chanuka sa podľa židovského kalendára začína vždy 25. Kisleva. Istotne jestvujú určité spoločné znaky oboch sviatkov, ale tieto si uvedomíme len v pohľade na jedinečnosť každého z nich.
Historické pozadie oboch slávností je celkom odlišné. Chanuka je sviatkom znovu posvätenia Jeruzalemského chrámu po víťazstve židovských vzbúrencov (zvaných Makabejci) proti sýrskemu tyranovi Antiochovi IV. Epifanesovi v roku 164 pred Kr. Išlo o nábožensko-vojenské víťazstvo nad mocným nepriateľom. Vianoce sú pre kresťanov sviatkom narodenia Mesiáša, ktorý neprišiel v sile ani moci, ale v úplnej chudobe. Ježiš sa narodil v jaskyni a bol uložený do jasiel pre dobytok. Udalosť jeho narodenia však zmenila históriu. Dokonca letopočet, ktorý používame sa počíta od „narodenia Krista“ (hoci ide o nepresný výpočet).
Sviatok Chanuka sa začína v židovskom kalendári vždy 25. kisleva – keď bolo v chráme zapálené svetlo menory (sedemramenného svietnika). Presný deň Ježišovho narodenia nie je známy. 25. december je len dohodnutým termínom slávenia Ježišovho narodenia medzi kresťanmi od 4. storočia. Kresťania v Ríme v tento deň zameriavali pozornosť na svojho Mesiáša, aby vytvorili protiváhu k pohanskej slávnosti zimného slnovratu („Natalis solis invicti“ – „zrodenie víťazného slnka“). Napriek tejto zásadnej historickej odlišnosti, v oboch prípadoch ide o záchranu. Sviatok Chanuka pripomína záchranu židovského národa pred sýrskym tyranom, Vianoce sú pre kresťanov začiatkom záchrany, ktorú Boh daroval celému svetu prostredníctvom svojho jediného Syna.
Charakter oboch sviatkov je odlišný. Slávnosť Chanuky je v dnešnej podobe veľmi úzko spätý s legendou Talmudu o zázračnom rozmnožení oleja. Aby sa mohla obnoviť bohoslužba v chráme, bolo potrebné zapáliť „večné svetlo“ – chrámový sedemramenný svietnik (menoru). Kňazi však našli len jednu nádobu s rituálne čistým olejom, ktorý by vydržal horieť iba jeden deň. Na výrobu nového olivového oleja bolo potrebných aspoň osem dní. stal sa však zázrak. Boh sa priznal k svojmu ľudu a nechal menoru svietiť celých osem dní, než bol vyrobený nový olej.
Na pamiatku tejto udalosti sa každý deň zapaľujú sviece na zvláštnom osemramennom svietniku zvanom chanukija, každý nasledujúci deň vždy o jednu sviecu navyše, čím sa vyjadruje rast zázraku. Vianoce sú pre kresťanov sviatkami jediného svetla. Ježiš sám o sebe povedal: „Ja som svetlo sveta“. Pozornosť veriacich je počas vianočných sviatkov upriamená práve na toto živé Svetlo. Všetky vianočné zvyky, ktoré sa utvorili v priebehu kresťanských dejín majú za úlohu pomôcť upriamiť pozornosť na toho, kto je ukrytý v jasličkách, betlehemoch a ktorý obdaroval svet tým najvzácnejším darom – svojou osobou. Hoci svetlá Chanuky a svetlo Vianoc majú odlišný charakter, spoločnou vlastnosťou svetla je premáhanie tmy.
Jestvujú rozličné spôsoby ako premôcť zlo a temnotu vo svete, ale Židia s kresťanmi môžu v tomto zápase spojiť svoje sily, aby svetlo, mier a pokoj zvíťazili na každom mieste sveta, za ktorý sme zodpovední. Aby mohli Židia a kresťania plniť svoje osobité poslanie vo svete, musia sa postaviť komerčným tlakom, ktoré vyprázdňujú ich pôvodný hlboký duchovný význam.
Miesta slávenia Chanuky a Vianoc sú odlišné. Prvá Chanuka sa odohrala v Jeruzaleme, prvé Vianoce boli v Betleheme. Medzi oboma izraelskými mestami bola vzdialenosť osem kilometrov. V priebehu dejín sa však vzdialenosť medzi judaizmom a kresťanstvom (zrodeným na pôde judaizmu) čoraz viac zväčšovala.
Kresťania slávia sviatky Narodenia Pána hlavne v svojich chrámoch a modlitebniach. Dôležitú úlohu má však aj Štedrá večera, pri ktorej sa schádza za slávnostným stolom celá rodina. Pre Židov je ústredným miestom pre „liturgiu zapaľovania chanukových sviec“ domov a rodina. Mimo neho sa židia schádzajú v synagógach. Hoci Židia a kresťania slávia svoje sviatky v odlišnom čase a na odlišnom mieste, spoločným znakom je rodinné puto.
Pri obidvoch sviatkoch sa utvoril obľúbený zvyk obdarovávania svojich blízkych. Preto si na záver pripomeňme slová známeho libanonského spisovateľa Chálila Džibrána: „Dávate málo, ak dávate zo svojho majetku. Skutočne dávate, ak dávate zo seba. Sú takí, ktorí dávajú málo z toho množstva, čo majú a dávajú to s túžbou po uznaní, a toto ich skryté prianie robí ich dary nedobrými. A sú takí, ktorí majú málo a dávajú všetko. Sú to tí, ktorí veria v život a jeho štedrosť a ich pokladnica nie je nikdy prázdna. Ich rukami hovorí Boh a ich očami sa usmieva na svet.“
Zdroj: uzzno.sk Foto: Flickr