Daniel Launer: Keď som spoznal Božiu lásku, punk mi prestal dávať zmysel

Daniel Launer sa ako tínedžer cez punk dostal až ku kresťanskej hudbe. Dnes s manželkou, a troma deťmi žijú na Sliači. Je členom kapely ESPÉ.

Vyrastal si vo veriacej rodine?

Vyrastal som ako prvý zo štyroch detí. Odmalička nás naša mama viedla k Bohu najlepšie ako vedela. Ocino nie je veriaci. Musela teda presadiť, že budeme chodiť v škole náboženstvo. S mladším bratom sme aj miništrovali – kostol a omša mi boli dobre známe, ale skôr ako povinnosť. Nepoznal som vtedy Boha osobne. Modlil som sa hlavne pred písomkami. Modlili sme sa pri stole na Vianoce a na Veľkú noc – vnímal som, že viera sprevádza moju maminu a celú jej rodinu – teda vnímal som, že vyrastáme vo veriacej rodine. Dalo mi to povedomie o tom, že Boh je.. len som nevedel, kto je.

Premýšľal si v mladosti nad zmyslom života a vierou?

Počas puberty som si založil profil na niekoľkých „chatoch“ a rád som „filozofoval“ o zmysle života a o viere. Mal som pocit, že môžem v tejto oblasti druhým radiť a tak som sa občas pustil do nejakej debaty… Myslel som si, že poetický, hĺbavý mladý muž, bude magnet na dievčatá. Chodil som na birmovku, ale v tom čase som tomu nechcel rozumieť. Po jej absolnovaní som postupne prestal chodiť do kostola.

Ako si sa dostal k hudbe?

Rodičia ma prihlásili do ZUŠky. Asi 2-3 roky som chodil na husle a spev, ale flákal som to. Hudba sa mi páčila celý čas, len sa menili jej žánre. V čase strednej školy ma najviac ma ovplyvnil punk a underground. Vedel som sa stotožniť s textami. Túžil som po slobode a voľnosti. Chcel som byť „nekomerčný“, vyhýbať sa „mainstreamu“. Zatúžil som hrať na gitare a rodina sa posklada – dostal som ju na Vianoce. So spolužiakmi sme založili punkovú kapelu „Strata vkusu“. V nej som sa dostal prvý krát k hraniu na „basgitare“ – bola ňou stará elektrická gitara z internátu so štyrmi strunami. Náš triedny učiteľ si všimol, že cvičíme a myslíme to vážne – požičal mi starú basgitaru jeho otca. Som vďačný za túto skúsenosť… no potom prišiel v mojom živote zásadný zlom.

Ako si si našiel cestu k Bohu?

To On si našiel cestu ku mne. Ako som spomínal, v mladosti som sa od Boha vzdialil. Ako 17-ročný som si začal uvedomovať, že dosahujem po čom som túžil. Mali sme punkovú kapelu, opíjali sme sa, pestovali závislosti, chodili na koncerty, bavili sa s kamarátmi, hrali počítačové hry, flirtovali s dievčatami a.. predsa som nebol spokojný. Vnútri som sa cítil zvláštne prázdny. Nič z toho čo u iných zdanlivo fungovalo, mi nevedelo naplniť srdce. V tom čase moja mladšia sestra prežila „obrátenie“. Boh sa jej dotkol a ona mu uverila. Jej život sa zmenil a nedalo sa to nevšimnúť. Inak sa správala, inak hovorila. Začala počúvať gospelovú hudbu a hlavne – bola šťastná. Štvalo ma to a celý rok som jej znepríjemňoval život, posmieval som sa jej ako to len išlo. Raz ma pozvala na kresťanský festival, ktorý organizovali. Išiel som ako dobrovoľník a bol to môj prvý kontakt so mladými kresťanmi na ktorých som videl, že majú to, čo moja sestra. Všetkým som dával najavo, že ja nie som ako oni – ale spoznal som v nich skvelých ľudí a videl som, že majú niečo viac.

Posledný večer festivalu do areálu chcela vtrhnúť miestna punková partia. Spolu s ostatnými dobrovoľníkmi sme pri vstupe vytvorili živý múr a len sme tam stáli, kým neodišli. Odrazu som si uvedomil, že za iných okolností, by som sa s tými punkáčmi zvítal a začal s nimi piť. Stál som ale na „opačnej strane“ – medzi kresťanmi, ktorý sa mi zapáčili a bolo mi s nimi dobre. Prvýkrát som si vtedy uvedomi, že môžem žiť aj inak.

O pár mesiacov ma sestra pozvala na chatu, kde som počul evanjelium o Ježišovi, o Jeho láske a že s Ním môžem začať znova. Pri jednej z modlitieb som sa rozhodol. Povedal som Bohu, že ho potrebujem, že chcem ísť za Ním a každý deň Ho spoznávať. A bolo toJ Boh sa ma dotkol a ja som po dlhom čase plakal dojatý Jeho láskou.. Miloval ma takého akým som bol.

Pri pohľade späť si uvedomujem, že celé detstvo sa naša mama, naši starý aj krstný rodičia v skrytosti modlili za nás. Len Boh vie, koľko tichých modlitieb tomu pomohlo…

Ako basgitarista hrávaš s kapelou ESPÉ. Ako si k tomu prišiel?

Spoznal som Božiu lásku ku mne. Punk mi prestal dávať zmysel a zapáčila sa mi hudba, ktorá oslavovala Boha. Cítil som, že nemôžem ostať v Strate Vkusu, lebo by ma to ťahalo dole. Rozhodol som sa vzdať sa toho. Vrátil som sa k akustickej gitare a začal sa učiť piesne, ktoré mi boli veľmi blízke. Hral som ich Bohu, ktorý začal napĺňať moje vnútro aj môj svet. Po pár mesiacoch ma oslovili ľudia z kresťanského spoločenstva kam som chodil, či nechcem hrať s nimi v kapele na base. A tak som začal hrávať s kapelou ESPÉ… Vzdal som sa punku a Boh mi dal omnoho viac, ako som si vedel predstaviť.

Čo ti táto služba v kapele dáva?

Služba v kapele ma napĺňa, oživuje. ESPÉ vlastne vychádza zo spoločenstva, kde sa stretávame aj keď spolu práve nehráme. Začali sme ako mladíci – dnes sú z nás manželia, otcovia a dobrý priatelia. Vždy nás Boh vedel a vie prekvapiť tým kam nás zavolá. Precestovali sme Slovensko, často sme hrali v Česku a videli sme, že Boh sa cez túto službu dotýka ľudí. To nám pomáhalo ísť vpred ak keď to nebolo ľahké. Priznám sa, že dlho som si neuvedomoval, alebo skôr som nevedel uveriť, že Boh ma naozaj dostal na miesto, kde mám byť a prinášať ovocie. Že kapela môže byť touto službou. Ale vidím, že Boh nás napriek tomu viedol a učil nás ako máme ísť, ako hrať..

Kapela je tiež záväzok.. rýchlo sme si uvedomili, že sa nedá žiť inak na pódiu a inak doma. To čo vidno na pódiu by mal byť „len vrchol ľadovca“. Preto veľmi chceme chváliť Boha autenticky, aj keď sa nikto nepozerá.. na miestach o ktorých vie len On… doma, v práci, v škole, v samote s Ním.

Služba v kapele mi dáva zmysel. Lebo paradoxne – nie je o kapele. Chceme hudbou oslavovať Boha a to je mocný nástroj zjednotenia. Tiež počas chvál vidíme, že spolu „dvíhame svoju pozornosť“ k tomu aký Boh je… aj v ťažkom čase sa učíme ho chváliť a prehlasovať, že je dobrý a verný. A on sa k tomu priznáva. Videli sme veľa zmenených situácií, životov… aj tých našich. A za to som veľmi vďačný.

 

Hudba je pre mladých ľudí veľmi dôležitá. Čím to podľa teba je?

Áno, určite je. Hudba je mocný nástroj. Hudba komunikuje posolstvá. Tie môžu byť dobré aj nie dobré. Ľudia si radi pustia to, čo vyjadruje ich pocity, alebo to čo vyjadruje, akoby sa chceli cítiť, kde by chceli byť.. Hudba spája ľudí. Myslím, že pre mladých ľudí je hudba aj akýmsi oknom do iného sveta – takého, o ktorom snívajú, po ktorom vo vnútri túžia. Môže byť však aj útekom z reality, vyjadrením agresie alebo smútku.. myslím, že ľudia hľadajú takú, ktorá hovorí rečou, ktorej práve rozumie ich srdce. Hudba dokáže obísť naše intelektuálne bariéry a dokáže sa ho dotknúť.

Aj to je dôvod, prečo chceme hudbu robiť kvalitne a vyjadrovať tak úctu Bohu.. Mladých ľudí môže osloviť kvalitná hudba. Započúvajú sa a zistia, že hovorí o tom aký Boh naozaj je. Tá hudba nesie toto posolstvo a môže sa to dotknúť ich srdca.. Jeden náš kamarát chcel sestre vypnúť kresťanskú hudbu ktorú počúvala, ale nestihol – Boh sa ho cez tú hudbu dotkol a on ho začal hľadať. Dnes je to veriaci manžel a otec. Bohu nie je nič nemožnéJ

Máš nejaké hudobné vzory?

Hudba ktorá sa ma dotýka je najčastejšie chválová. Mám rád hudbu pri ktorej akosi cítim Božiu blízkosť, alebo ktorá ma k Nemu pozdvihuje. Rád počúvam pekné soundtracky a inštrumentálne albumy ako napríklad „Without words“ alebo „Still Volume 1“ od Rivers and Robots.

Autorsky je pre mňa veľmi inšpirujúci Martin Smith a Jeremmy Riddle.. Mal som možnosť počuť ich rozprávať a to čo žijú s Bohom bolo pre mňa veľmi silné. Páčia sa mi piesne od United Pursuit, Cory Asbury či Michael Ketterer.. Mal som a mám veľmi rád aj kapely Jiný Rytmus, Christalinus, LCH, Timothy či Heartbeat. Nemám vyhranený štýl. Často sa ma dotýkajú rôzne chválové piesne a som rád, že autorov a kapiel stále pribúda..

Ako si sa spoznal s manželkou?

Sestra po svojom obrátení raz priniesla fotky z ich chaty. Uvidel som tam krásne dievča. Na prvý pohľad sa mi páčila. O niekoľko mesiacov som ju stretol opäť.. bola na „tom“ festivale, kde som dobrovoľníčil. A potom aj na chate, kde ma Boh našiel… Spolu sme sa stretávali na stretkách spoločenstva a hrali na gitarách. Príbeh o tom ako sme začali spolu chodiť, ako sme sa zasnúbili po autohavárii a stali sa manželmi je na dlhoJ. Do svadby sme spolu chodili 7 rokov a dva mesiace a za ten čas sme spolu zápasili o čistý vzťah, modlili sa, prežívali krízy, hľadali si školy, hľadali prácu, slúžili sme spolu.. Boh nás v tom chránil a dával silu. Na začiatku sme mu povedali, že chceme aby nás On viedol, že nevieme či to spolu dokážeme, ani ako ďaleko náš vzťah dokáže narásť… ale dali sme mu kúsok našej viery a potom znova a znova. Vzťah s Katkou a rodina, je pre mňa ten najkrajší Boží dar a povolanie, čo tu na zemi zažívam.

Je niekedy ťažké pre teba skĺbiť rodinu a službu v kapele?

Asi najväčšiu zásluhu na tom má Katka (manželka), ktorá mi v láske nastavuje zrkadlo a upozorňuje ma, keď si toho zoberiem na seba veľa. Veľa krát mi bolo ľúto keď som odchádzal z domu, potom niekoľkohodinová cesta – večer chvál – a cesta neskoro v noci domov. Vznešene by sa dalo povedať, že to je „spoločná služba“, hoci ja som cestoval a Katka ostávala doma. Bez jej podpory, obety a pochopenia by to nešlo.

 

Všetci členovia kapely sa rozhodli dať svoju prácu naplno Bohu a vo viere pracujú pre novú evanjelizáciu na Slovensku. Súčasťou nej, je aj služba v kapele. Ja som cítil, že moje miesto je inde. Pracujem ako záchranár. Verím, že je to miesto kde mám byť. Otázku „ako to skĺbiť“ som riešil s kňazom a on mi povedal „niekedy to nie je o tom, čo všetko dokážeš… ale o tom, čoho všetkého sa dokážeš vzdať“. Kapelu som sa snažil stíhať popri práci, ale vedel som, že by som chalanov brzdil, keby sa museli prispôsobiť oni mne. Našlo sa riešenie – kamarát Feri začal hrať na base, išlo mu to skvelo a vedel ma zastúpiť. Raz som kľačal pred Bohom a spieval mu: „pred Tebou sa vzdám, Tebe život dám…“ a mal som pocit akoby mi ukázal na kapelu… „aj tohto sa dokážeš vzdať?“. Nebol to nátlak, bola to možnosť a ja som povedal „áno“..

Odvtedy už nie som hlavným basgitaristom v kapele. Hrám len vtedy, keď je to potrebné. Chcem Boha chváliť každý deň… ďalej sa učiť hrať, tvoriť piesne, ale už viem, že moja identita nie je v tom či som tam, alebo tam… jedna rehoľná sestra mi povedala: „jediné miesto na ktorom si naozaj nenahraditeľný, je miesto v Božom srdci“. Verím, že mala pravdu.

Máte s manželkou tri deti. Aké výzvy ako rodič prežívaš?

Deti sú nádherným darom. Preskúšajú nás zo všetkých strán. Zažívajú nás aj unavených, aj nervóznych. Sú pre nás príležitosťou ktorá rozšírila naše srdcia, aby sme rástli v láske ako rodičia. Učíme sa pri nich veľmi veľa. Niekedy sa nás Boh silno dotýka, keď ich vidíme hrať sa, alebo nám prejavia lásku. Alebo keď zlyháme ako rodičia v niečom a uzmierime sa spolu s deťmi. Veľmi sa ma to vtedy dotýka, lebo si cez to uvedomujem kúsoček Božej nekonečnej lásky k nám. Hoci sme to „pokakali“, sme neposlušní, nevdační… Jeho láska je stála.

Výzvu zažívam v otcovstve. Vychovať z tých malých milých, niekedy nespratných detí zrelých ľudí, ktorý budú milovať Boha, budú vedieť kým naozaj sú a nestratia sa vo svete. Byť im oporou. Chcel by som byť ocko ako z knižky ale často narážam na vzorce správania a výchovy, ktoré máme naučené. V podstate sa učím stále pýtať sa – Bože, ako to máme robiť. A odpovede prichádzajú cez modlitbu, knihy, iných rodičov… spolu s Katkou sa učíme. Ona je v tom veľmi trpezlivá a často ma usmerňuje.

Chcel by som im svojím prístupom ukazovať ako ich Boh miluje. Ale po tom, ako pár krát dostali riadne „nazadok“, alebo som to skúšal štýlom „ja som tu pán!… ty budeš poslúchať“. Som zistil, že to nefunguje. Nechcem aby sa ma naše deti báli. Chcel by som, aby im začalo záležať na našom vzťahu, ale to sa dá len tak, že ja budem vždy ten, ktorý bude milovať prvý. A to sa s Božou pomocou budem učiť v každej oblasti neustále najbližšie desaťročiaJ.

 

Aké nástrahy na ceste viery vidíš v životoch mladých ľudí?

Myslím, že život sa stáva plytkým. Tým ako sa všetko okolo zrýchľuje. Technológie sa niekedy stávajú pánom, nie sluhom. Stovky podnetov za hodinu. Mladý vidia okolo seba trend tráviť voľný čas vo virtuálnej realite. Myslím, že je to klam „nič mi nesmie uniknúť“ a pritom presne kvôli tomuto im uniká život, ktorý je okolo nich. Akoby cieľom sveta bolo vzdialiť človeka od svojho vlastného srdca. Nasýtiť ho hocičím. Tak aby už neostalo miesto na hlad po skutočných veciach. Po Bohu.

 

V mladých ľuďoch je toľko potenciálu. Nič sa nezmenilo na tom, že každý z nich je chcený. Vysnívaný Bohom, utvorený v lone matky… každý má špeciálne srdce, ktoré mu Boh vložil do jeho vnútra. Cieľom sveta okolo je akoby nespoznať to, kým naozaj je. Prečo tu je. Ako veľmi ho Boh miluje… Našťastie. Ježiš premohol tento svet. A preto verím, že mladý ľudia nepotrebujú naše posudzovanie. Potrebujú podporu. Ťažká doba v ktorej žijú potrebuje niekoho kto si ich všimne. Kto si zapamätá ich meno. Pre koho budú osobnosťou, s ktorou bude stáť zato míňať čas. Potrebujú niekoho kto im bude veriť, že to zvládnu a že aj Boh im verí. Oni sú budúcnosťou. Preto stojí za to všímať si ich. Deliť sa s nimi o čas. Zdieľať im srdce, modliť sa za nich a veriť, že Boh ostatné dokončí a bude ich viesť svojimi cestami.

Líbí se vám tento článek? Podpořte fungování novin

Abychom mohli vytvářet obsah, který čtete zdarma, spoléháme na dary od našich štědrých čtenářů, jako jste Vy.

Rádi byste nám pomohli pokračovat v této misi a měli tak možnost se na ní spolu s námi podílet?

 

Autor: Michal Nosál  Foto: Facebook

Kategorie: Lifestyle

Tags: ,,

Zanechej svou odpověď

Tvoje e-mailová adresa nebude zveřejněna.

Děkujeme za váš komentář