Chcem zdôrazniť, že modlitba Pánova pokrýva celý náš život, pretože sú v nej zahrnuté všetky oblasti, ktoré potrebujeme pre zdravý duchovný život.
V oslovení „Otec“ vyjadrujeme zachraňujúcu vieru. Ten, kto chce naozaj osloviť Boha ako Otca, nemôže to povedať bezmyšlienkovite. Musí vedieť, čo je to zachraňujúca viera. Musí poznať Rimanom 5:1-2, kde Pavol hovorí o tom, kedy máme prístup k Bohu ako k Otcovi. Je tam napísané: „Ospravedlnení sme teda z viery, máme pokoj s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista. Skrze neho sme vierou získali prístup k milosti, v ktorej stojíme, a chválime sa nádejou na Božiu slávu.“
Vieš, keď oslovuješ Otca, že si ospravedlnený vierou? Ak to nevieš, hovoríš prázdnu formulku.
„Posväť sa Tvoje meno“ hovorí o žiarlivej láske. Keď sa niečo posväcuje, tak sa to oddeľuje od bežného používania. „Posväť sa Tvoje meno“ znamená, že chcem, aby Boh bol bytosť absolútne nedotknuteľná v mojej mysli. V mojom živote si na Boha nikto nič nemôže dovoliť. A keď ma napadla zlá myšlienka, tak sa hanbím a prosím ho, aby mi odpustil, že ma čosi také mohlo napadnúť. V každom z nás sa objavujú zlé myšlienky o Bohu. Pochybnosti, nejaké útoky, prečo to, či ono dopustil, aký je a pod.
„Príď Tvoje kráľovstvo“ znamená, že čakáme večnosť. Že máme nepochybnú nádej na stretnutie s Bohom.
„Staň sa Tvoja vôľa“ hovorí o absolútnej odovzdanosti Bohu. Odovzdanie svojej vôle na oltár a zomretie sebe. To nie je: Bože, staň sa Tvoja vôľa, ale podľa môjho plánu. Staň sa Tvoja vôľa, ale nejako to vsuň do mojich predstáv. „Staň sa tvoja vôľa“ je pre nás často iba obyčajná fráza. Keď sa chceme modliť Otče náš, nehovorme frázy. Myslime a chcime sa aktívne podieľať na plnení Božej vôle.
Táto prvá časť modlitby definuje náš vzťah k Bohu, k nášmu Stvoriteľovi. K tomu, v ktorom žijeme, v ktorom sa hýbeme, v ktorom existujeme. Bez ktorého by sme neurobili ani jeden vdych. Ani jedna bunka by neexistovala. Bez Boha by bolo všetko mŕtve.
Druhá časť modlitby definuje náš vzťah k svetu a má niekoľko zásadných tém:
Prvá téma nášho vzťahu k svetu je vyjadrená prosbou „daj nám chlieb“. Otče, daj mi dnes jesť. Ak nedržíte pôst, tak chcete jesť. Jedlo patrí medzi najzákladnejšie telesné potreby človeka. Pane, daj mi to, čo potrebujem pre svoj každodenný život, pre moje prežitie. Aby som mal kde spať, mal si čo obliecť, mal prácu. Je v tom vyjadrená naša túžba žiť. Náš vzťah k okoliu. Naša túžba a potreba existovať.
Druhá vec, ktorú potrebujeme, je každodenné očistenie. „Odpusť, ako ja odpúšťam.“ Radšej by som skoro povedal: „Pane odpusť mi lepšie, ako ja viem odpúšťať.“ Lenže nemáme právo opravovať modlitbu Pánovu. Asi každý z nás by povedal, Pane ja nie som až taký dobrý v odpúšťaní a chvíľu to trvá, kým odpustím. Často slnko zapadá nad mojím hnevom.
Niekto si možno myslí, že lepšie je brániť sa tým, že budem okolo seba šíriť hrôzu, zamračenú tvár a každý sa ma bude báť. A keďže mi nikto nič neurobí, nemusím odpúšťať. To ale nie je postoj, ktorý nás učí Pán Ježiš.
Posledná prosba je o slobode. Je to oslobodenie od moci sveta, od moci zlých ľudí, od moci démonov a všetkých hriešnych žiadosti. Prosba znie: „Neuveď nás do pokušenia, ale zbav nás zlého.“
Dovoľte vrátiť sa ešte ku niektorým častiam modlitby Pánovej.
Napríklad čo znamená oslovenie Otec. Apoštol Pavol hovorí: „Skláňam svoje kolená pred Otcom nášho Pána Ježiša Krista, z ktorého má každá rodina na zemi svoje meno.“ Pavol si tu uvedomuje, že sa modlí k Otcovi. Môj význam, moja existencia, moja totožnosť, to, že niekým som, závisí na tom, že mám nebeského Otca. Jedna najzákladnejšia z potrieb ľudských bytostí je mať pocit, že niekto som, že mám cenu. Že nie som vygumovaná existencia, ktorá nemá žiaden zmysel. Nejde tu o pýchu, kde si niekto myslí, že je lepší ako niekto iný. Niekedy vás satan chce oklamať a doviesť k takej „pokore“ v úvodzovkách, kde sa chcete úplne vygumovať. Zmiznúť. Mňa nikto nevidí, mňa nemá nikto za nič, môj život nemá cenu. Obyčajne pokiaľ nejde o vážny typ depresie, alebo nejakej poruchy, sa za tým skrýva pýcha. Pýcha je nie len tá, ktorá ide dopredu, ale aj tá, ktorá chce byť za každú cenu úplne vzadu.
Boh chce, aby sme vedeli kto sme v Ňom a kto sme v Kristovi, ale nemuseli na to stále myslieť a stále sa s niekým porovnávať. Ja som múdrejší, ja som krajší, ja som lepší, alebo ja som horší, nešikovnejší, atď. Tá identita od Boha je niečo, čo nám dáva istotu, že náš život má zmysel. Ale aj to, že sme niekto, naša hodnota je daná v Otcovi. Nie v našich skutkoch, nie v našej kvalite, nie v našej kráse. Tvoja dôležitosť je v tom, že Otec ti dal meno, že vie konkrétne o tebe. Že si pre neho jedinečný. Dal ti zmysel života skrze Ježiša Krista. Aj o tom hovorí oslovenie Otče náš.
Staň sa Tvoja vôľa. Z tejto prosby vzniklo v dejinách cirkvi veľa nedorozumenia. Pri tejto prosbe sa veľa kresťanov pomýlilo a mysleli si, že keď sa má stať Božia vôľa, tak ja už vôbec žiadnu vôľu nemusím mať. Chcem varovať ľudí, ktorí majú tendenciu k pasivite a k úplnému zrušeniu svojej vlastnej vôle. To nie je Božia cesta. To je pokušenie, ktoré dáva satan. Odovzdanie svojej vôle Božej vôli neznamená negovanie seba samého. Znamená to len ochotu v každej chvíli sa jej vzdať a aktívne plniť Božiu vôľu. Znamená to takú lásku k Bohu, že Jeho vôľa sa stáva vašou vôľou. Staň sa Tvoja vôľa znamená aktívne konať Božiu vôľu. Ježiš hovoril: „Mojim pokrmom je to, aby som činil vôľu Toho, ktorý ma poslal.“ Ježiš mal radosť z toho, že mohol robiť Otcovu vôľu. To bolo jeho jedlo. To, čím sa sýtilo Jeho vnútro. Samozrejme, že jedol fyzickú potravu, ale človek potrebuje pokrm aj pre svoju dušu. My vieme, aké mal Ježiš poslanie na tejto zemi. On vedel od počiatku, že bude ukrižovaný a bude trpieť. A vtedy, v tých vnútorných mukách povedal, nie moja, ale tvoja vôľa sa staň. Tá bolesť, ktorá ho čakala, bola tak príšerná, že prvá túžba tela bola, aby sa to nestalo. Ale normálny život kresťana, nie je neustály konflikt s Božou vôľou. Ja by som chcel hrešiť, ale staň sa tvoja vôľa, nebudem. Ja by som chcel doľava, ale staň sa Tvoja vôľa, idem doprava. Ak je to takto, tak potom s tvojím kresťanstvom je to veľmi otázne. Ak stále chceš hrešiť, tak asi pre teba neplatí, že On ti dal novú myseľ, nové srdce a túžby. Normálny kresťanský život je, keď radostné konanie Božej vôľe je našou potravou. Keď máme radosť, že môžeme konať Božiu vôľu. To je normálne. Keď hovoríme „staň sa Tvoja vôľa,“ nemali by sme mať pocit, že to je proti našej vôli.
Povedzme si ešte niečo o vzťahu k ľuďom. O každodennej dôvere. Apoštol Peter nám hovorí: „Každú svoju starosť uhoďte na Neho.“ Viete čo to znamená odhodiť? Že sa toho naozaj zbavíte. Tam nejde o starosti v zmysle, že sa o nič nebudeme starať, na nič myslieť. My všetci vieme, aký je rozdiel, keď si povieme: „No, o šiestej musím byť v robote.“ To je starosť. Ale vôbec sa toho nebojíte, ako sa tam dostanete. Viete, že zamestnanie je zabezpečené. Ráno o šiestej tam budem. To je starosť. Ustaranosť začína vtedy, keď začnem preberať všetky možné problémy, ktoré sa môžu s tým vyskytnúť. Či sa tam dostanem? Či pôjd autobus? Či nebude havária, či ma ešte príjmu. Nevyhodia ma? Začnem sa trápiť. To je ustaranosť. Biblia nám nehovorí, že o nič sa nemáme starať v zmysle na nič nemyslieť. Biblia nám hovorí, že sa o nič nemáme trápiť. Modlíme sa „daj nám každodenný chlieb“ a to znamená, že sme v dôvere vložili svoj život do jeho rúk.
Ďalší bod, na ktorý chcem upriamiť našu pozornosť je naše každodenné očisťovanie. Biblia nám hovorí, ako sa máme zbavovať hriechov. Apoštol Ján hovorí: „Ak vyznávame svoje hriechy, On je verný a spravodlivý. Odpustí nám hriechy a očistí nás od každej neprávosti.“ On tam hovorí, že Boh je spravodlivý, aby nám odpustil. Preto je spravodlivý, lebo za to bolo zaplatené. On nerobí protekciu, keď vám odpúšťa hriechy. On je spravodlivý, lebo hovorí: „Dobre, tuto je tvoja dlžoba a zaplatil ju už Ježiš. Je to vyrovnané.“ Preto sa tam hovorí, že je spravodlivý.
Ale apoštol Jakub tiež hovorí, že „vyznávajte navzájom jeden druhému hriechy“. To znamená bratom, sestrám, ktorým sa môžem zdôveriť. Samozrejme nemalo by to byť ako v rozhlase. Poviem to bratovi a zajtra sa to dozviem zo susedného zboru. Očisťovanie znamená vyznávanie. Vieme, že robíme zle, ale potrebujeme odpustenie. Keď prosíme „zbav nás zlého a neuveď nás do pokušenia“, tak chceme, aby sme nemuseli myslieť na zlé. Žiaľ, že kresťanstvo podlieha jednej ilúzii. To je tá, že stačí nerobiť zlé. Ak myslíte na zlé a predstavujete si seba v nejakom zlom skutku, napr. pozeráte televízor a vžívate sa do toho, kto tam niečo robí zle. Tí ľudia hrešia namiesto vás a vy prežívate ten hriech s nimi. Zvádza vás to robiť to isté, čo oni. Môžeme hrešiť vo svojej mysli a uvádzať sa do pokušenia, lebo nám je to príjemné. Pokora tejto modlitby hovorí: „Pane, pomôž mi, aby som sa s pokušením nestretol. Aby som sa mu dokázal vyhýbať.“ Asi cítite aké je to ťažké v dnešnom svete, kde by ste sa takmer na nič nemohli pozrieť, ak nechcete vidieť navádzanie na hriech. Preto sa modlíme: „neuveď nás do pokušenia, zbav nás ho.“
Modlitba Otče náš hovorí najprv o vzťahu k Bohu a potom o vzťahu k ľuďom. Ak sa chceme modliť, potrebujeme sa modliť inteligentne a so srdcom. Ak sa chceme modliť modlitbu Pánovu, nestačí, ak ju opakujeme. Potrebujeme vedieť, čo tie jednotlivé prosby znamenajú. To znamená poctivé štúdium Biblie. Každý kresťan má byť nie iba čitateľom Biblie.
Čítaš Bibliu? Rozmýšľaš o Bohu a naplňuješ Jeho slovom svoju myseľ? Vieš sa zastaviť nad každou prosbou a pokrývaš ňou celý svoj život? Sú situácie, keď sa ju nemodlíš celú. Keď si chorý, tak sa modlíš „daj mi chlieb“. Daj mi prežiť. Keď si v pokušení, začneš druhou časťou: „Vysloboď ma zo zlého.“ Keď chceš uctievať Boha a tešíš sa z Jeho prítomnosti, tak voláš „Otec, ktorý si v nebi“. Stále sa modlíš modlitbu Otče náš, aj keď nie celú. O to v tejto modlitbe ide. Aby sme sa modlili inteligentne, s prežívaním toho, čo hovoríme a s vierou. A o to išlo Ježišovi, keď učil učeníkov, ako sa majú modliť.
Pavel Hanes je kazateľ, teológ, profesor na Katedre teológie a katechetiky na PF UMB
FOTO: PIXABAY.COM ČLÁNOK PREBRATÝ Z: SPOLOCENSTVOEVANJELIA.SK